Pamätám si ten moment úplne presne.
Stála som na letisku a v hlave mi išlo jediné – naozaj to idem urobiť? Sama?

Moja prvá sólo cesta do Londýna nebola len o cestovaní. Bola o strachu, odvahe a o tom, čo sa stane, keď sa rozhodneme veriť samy sebe.

Sólo cestovanie je pre niekoho samozrejmosť, sloboda, priestor, kde spoznáva samú/samého seba, kde sa nemusí nikomu prispôsobovať. Pre iného je to strach z neznáma. Obavy, myšlienky, úzkosť. Moja prvá sólo cesta do Londýna bola plná očakávaní, strachu a vzrušenia. Sólo cestovanie pre mňa znamenalo slobodu, odvahu a prekonanie vlastných obáv. Otázky typu: „Čo ak sa mi niečo stane? Čo ak zablúdim? Čo ak mi ukradnú mobil a nebudem sa vedieť dostať domov? Čo ak sa tam budem cítiť sama?“ Ale „čo ak“ budem čakať a nikdy nepôjdem a o pár rokov to budem ľutovať(?).

Prečo som sa rozhodla cestovať sama?

Jednoducho preto, lebo som nemala s kým ísť. Oslovila som kamarátky aj moje dcéry. Tie mali prácu a v tom čase aj iné dovolenkové plány. Nikomu to nevychádzalo. Stále som premýšľala, čakala, kým niekto bude môcť. Až som si povedala, že jednoducho OK, ak nikto nemôže, idem sama. Bookla som si hotel a letenky. Bolo rozhodnuté. Vtedy som si ešte strach či rešpekt zo sólo cesty neuvedomovala a mala som hrdinský pocit, že „áno“ ja idem. Odhodlanie bolo silnejšie ako strach.

Prečo Londýn?

Vedela som, že sa chcem do Londýna vrátiť. Už som tam predtým párkrát bola. Londýn si ma získal. Svojimi susedstvami, parkami, uličkami. Celkovo toho ponúka mnoho a stále je čo objavovať. Tentokrát som chcela ísť len tak sa prejsť do Londýnskeho parku, dať si čaj, niečo zjesť, prechádzka a domov.😊 Proste chill a žiadne naháňačky.

Moje prvé kroky počas prvej sólo cesty do Londýna

Tie viedli na letisko. Letela som z Bratislavy na Stanstead Airport v Londýne. Cestu som poznala. Kúpila si fast tracking, všetko som si naštudovala a zabezpečila v pohode dopredu. Takže mi už ostávalo iba ísť. Ráno v deň odletu ma však pochytil stres. Nuž ale nebola iná možnosť. Takže som nasadla do taxi a šla. Srdce mi bilo. Predýchala som to a rozptyľovala svoju myseľ počas telefonovania s mojou dcérou. Letisko som zvládla v pohode a rýchlo. Mala som dostatok času si tam sadnúť a len tak byť. Vnímala som okolie, ľudí a upokojovala sa. Vnútri vo mne ale bola mierna úzkosť. Ten pocit, že ja naozaj idem! V mojej hlave sa striedali myšlienky, či robím dobre, či to zvládnem, ale zároveň, čo také sa mi môže stať? 

Vnímajúc okolie cez okno autobusu po ceste z letiska na Finchely Road, kde som vystupovala, sa moje obavy menili na radosť. Tie anglické domčeky ma proste vždy očaria. Nehovorím, že v pozadí ešte nebol ukrytý strach, ale na teraz sa vytratil. Dokonca mi prišlo vtipné aj to, že som trošku zablúdila s Google maps 🙂 Bola som si istá, že cestu do hotela poznám, ale sú chvíle, kedy sa navigácii oplatí dôverovať. Ubytovala som sa a bola totálne unavená. ALE išla som sa prejsť. Mala som svoj plán a ten znel – Primrose Hill a pumpking spice latté (hoci kávu nepijem, ale dala som si decaf). Bola jeseň a toto bolo dokonalé. Ja. Výhľad na Londýn pri západe slnka. Pohár pumkin spice v ruke. Hrdosť, že som to zvládla!

Ako som prekonala strach, čo mi pomohlo?

Úprimne – slová jednej pesničky, ktorú som si púšťala dookola.

„I can hear a voice within
I have to leave this town
Like a feather in the wind
I never hit the ground never hit the ground…

Don’t worry don’t be afraid
Don’t wait until it’s too late
I can see bigger life
With no fear in my heart
Gonna cross the great divide..“

(Patrick Michael Kelly – Bigger Life)

Tento song sa stal akousi hnacou silou. Energia z tej hudby slov mi šla do žíl a srdca. A k tomu akýsi vnútorný pocit a sila, ktorá sa objavila vo chvíli, keď sa kolesa lietadla odlepili od zeme. Smer Lodnýýýýn. V tom momente som pocítila silné dojatie a slzy v očiach. Doslova. Pocit, že som to zvládla. Že ja naozaj idem. Do Londýna a sama. Bol to pre mňa hádam najväčší krok celej cesty. A najväčšie prekonanie sa v mojom živote.

Čo mi cesta dala?

Obrovský focus. Nikdy predtým v živote som nezažila tak silný focus na to, čo mám naplánované, čo chcem, prečo som prišla. Krok za krokom. Obavy boli, ale focus bol ísť do Notting Hill. Tak som išla. Keď som sa sústredila na fakty, na objednanie taxi, nájdenie cesty autobusom, pozretie si miest, kde idem, kde mám vystúpiť. Nebol priestor na obavy. Bol iba focus. Ako som do každého dňa vstupovala, počiatočné obavy sa rozplývali. Ono keď vstúpime do situácie, ktorej sa bojíme, ona sa rozplynie. Ostala som iba ja a nádherné nové miesta, ktoré som spoznala. Sólo cesta mi dala neskutočný pocit slobody. Byť sama sebou nebolo nikdy tak prirodzenejšie. Bola som tam iba ja a svet okolo mňa a pre mňa. To si treba uvedomiť, že tie veci okolo, to všetko je tu pre mňa, aby mi to slúžilo. Aby som si mohla dať obed, čaj, prechádzku. Netreba sa báť, treba vnímať. Rozhodnosť, zodpovednosť a akcia. To všetko a viac mi táto prvá sólo cesta dala.

Tip pre tých, ktorí stále váhajú

Choď tam, kde si už bol/bola. Do mesta, ktoré poznáš. A predsa ho uvidíš inak. Ja som čítala rady, ako ísť do bližších miest vo svojej krajine. Ale úprimne, to ma vôbec nelákalo. Ja som chcela ísť do Londýna. A jediná možnosť bola, ísť tam sama. Vedela som kam idem, ako to tam funguje. Objavila som však nové miesta. Hoci bývam v tej istej lokalite, nenavštevujem to isté dookola. Iba niečo. Ale vždy aj niečo nové. Vyber si miesto, kde si bol/bola a kde by si sa vrátil/a. A jednoducho choď. Tým, že to poznáš, nebude to také cudzie. Takisto máš mobil, čiže sa vieš s rodinou, priateľmi spojiť kedy chceš. A nakoniec stretneš aj nových ľudí, čo ti rozšíri obzory. Cestovanie prináša slobodu a uvoľnenie zo stereotypu, poznanie nových kultúr, rozhľad. Sólo cestovanie prináša navyše možnosť spoznať lepšie aj samú/samého seba.

Sú to chvíle a skúsenosti, ktoré ti nikto nevezme. Radosť. Osobná sila, o ktorej si ani nevedel/a, že ju máš. Hrdosť a vďačnosť, za zdolanú výzvu. Spomienky, ktoré ostanú. Táto cesta mi ukázala, že to najdôležitejšie miesto som nenašla na mape, ale v sebe