Druhý deň mojej prvej solo cesty v Londýne – deň, ktorý nadväzoval na moju prvú sólo cestu do Londýna, kde som prekonala strach. Dnes som sa vybrala do Notting Hill.

Miesto, ktoré som poznala z filmu… a zrazu som ním kráčala.
Notting Hill Bookshop, modré dvere, Portobello Road market, ikonické farebné domčeky – všetko pekne pokope a všetko som našla.

Notting Hill – krok do filmu a reality

Cesta začala s malým rešpektom a stresom. Na cestu tam som si vzala taxi. Vysadil ma priamo pred ikonickým kníhkupectvom, kde Julia Roberts spoznala Hugh Grant. Stres opadol. Ponorila som sa do kníh a suvenírov, ktoré nesmeli chýbať. Vlastne som si povedala, že si tam idem kúpiť tašku – modrú shopper s logom kníhkupectva. Je dobré mať cieľ a odmeniť sa. Vzala som si aj prívesok s názvom „New chapter“ – proste to malo pre mňa hlboký význam.

Portobello Road Market a čajové zastavenie

Vyšla som von a po pravej strane zamierila na Portobello road market. Dlhá ulica, cesta, ktorú lemovali stánky s rôznym tovarom. Trh, blšák, alebo ako to nazvať. Nemohla som ako správna milovníčka čaju vynechať Wittard of Chealsea. Strávila som tam aj pol hodinu ovoniavaním a výberom čaju. Aj doma si svoje rána rada spájam s čajovým rituálom – niektoré z mojich obľúbených kúskov nájdeš aj na mojom e-shope. Popoludňajšie slnko svietilo – ideálne – užívala som si každý moment.

Farebné domčeky a modré dvere

Zapla  som navigáciu na google maps a šla hľadať „modré dvere“ – tie, za ktorýmihrdina býval. Našla som ich. Odtiaľ som pokračovala známou uličkou s farebnými domami v Notting Hill smerom na zastávku autobusu. Ten pohľad na pastelové fasády bol presne ten obraz, ktorý som poznala z filmu. Autobus číslo 31 mi šiel priamo na Primrose Hill zastávku. Skvelé. Zvládla som nepopliesť smer jazdy (opýtala som sa pre istotu pani na zastávke – černoška s afro účesom do výšky –  zlatá ukázala mi aj tabuľu, kde sú napísané zastávky).

Doubledecker a pohľad na Londýn

V doubledeckeri som si sadla úplne hore a do prvej rady. Predo mnou okno a Londýn. Nechala som sa unášať mestom, výhľadmi a pokojom. Až do chvíle kým som nepočula: „Change the bus“. What’s up, pýtam sa. No nič. Vystúpila som neviem kde, ale hneď za nami bol druhý bus. Potom som už iba sledovala ako divoko vodič ide a nechápala, ako je možné že s takým veľkým autobusom nezrámuje okoloidúce vozidlá. Vystúpila som tam, kde som mala a svet bol v rovnováhe.

Tesco, sprcha, pokoj

Zo zastávky som si to namierila rovno do Tesca. Dostala som chuť urobiť si tapas. Nakúpila som si salámy, syry, pečivko, zeleninku. Dala sprchu a zaznamenala zopár dojmov. Zapla telenovelu Erkenci Kuş, najedla sa a mohla ísť spať. Ten stres z rána sa vytratil. Solo cesta ma učí nie len používať a dôverovať google maps, ale najmä dôverovať sebe. A Londýn?… ten si ma získava každým krokom viac a viac.